Akosi tak chodím po zákutiach môjho vnútra, tak som za jedným rohom natrafila na krásnu, ťažko povedať či ženu alebo muža, beztak, z tohto stvorenia vyžarovala spravodlivosť a rovnosť. Tak ako ma vychovali k správnym mravom, pozdravila som sa a hlbokým úklonom som vzdala tejto bytosti rešpekt. Bytosť, v tomto momente sa mi zdala ako žena, mi môj úklon opätovala. Aj by som sa pristavila na krátky zdvorilý rozhovor, ale oči bytosti mi jasne naznačili, že to nebude v tomto momente vhodné. Bola mi blízka. Neskôr som si uvedomia, že som bola pri srdci.
Vybrala som sa vo svojom vnútri na výlet. Prešla som popri pocitoch, ktorý akurát zmätene pobehovali na trávniku a naháňali sa ako zmyslov zbavené, tak som im len tiež trošku rozpačito zamávala. No nedalo sa mi nepristaviť sa pri zlobe, ktorá mi ohnivo a búrlivo vysvetľovala okamihy situácie, s ktorou sa musela dnes popasovať. Ako som tam tak rozpačito a s nechuťou stála a pasovala sa so zlobou, niekto veľmi nežne a jemne ma poklepal po ramene. Nemusela som sa ani otáčať aby so vedela, že je to môjmu celému človeku najbližšia, dobrota. Pricupkala a celou svojou podstatou ma objala, popriala mi krásny život a zmizla. Spokojná s týmto výletom ktorý, trval sotva 5 – 10 sekúnd som sa vrátila späť do hádky, po ktorej som odišla do svojej izby.